Láska vyháňa strach

Gary Wilkerson

30. augusta 2024

Mnohí z nás majú za sebou skúsenosti s tým, že ich ľudia odmietli, opustili alebo im ublížili. Sú to skúsenosti, ktoré pociťujeme nielen v myšlienkach, ale v samotnej štruktúre toho, kým sme a ako vnímame svet. Môžeme si hovoriť veci ako: „Ach, nie som nemilovaný. Nie som vyvrheľ.“ celý deň, ale to nestačí na to, aby sme sa vyrovnali s emocionálnym jadrom v nás. Musíme mať niečo vyššie, čo nás oslobodí od zväzujúcej citovej bolesti alebo obvinení voči našej hodnote ako Božích detí.

Mnohokrát v živote som bojoval s pocitom, že nie som dosť dobrý, a hovoril som si: „Necítim sa hodný…“ To, čo ma oslobodilo od tohto pocitu nehodnosti, bolo nastavenie môjho srdca na vyššiu moc. Mám na mysli toto. Ak mám pocit, že nie som dostatočný, potom si poviem: „Chcem byť človekom, ktorý vylieva Božiu lásku na druhých ľudí.“

Spomeňte si na tento verš z Písma: „V láske nie je strach, ale dokonalá láska vyháňa strach…“ (1 Jn 4, 18, ESV). Myslím, že na miesto „strachu“ v tomto verši by sme mohli dosadiť mnoho vecí. Božia dokonalá láska vyháňa pocit nedostatočnosti. Dokonalá láska vyháňa osamelosť. Dokonalá láska vyháňa defenzívu.

Ako sa môžeme dostať na miesto dokonalej radosti a dôvery? Nemyslím si, že to môže skutočne prísť tak, že sa pokúsime vyznať, čo nám bráni v týchto veciach, alebo sa pozrieme do zrkadla a povieme si: „Som hodný! Som hodný!“ Tieto činy nie sú dostatočne silné.

Neustále vracanie sa k tomu, čo o nás ako o svojich deťoch hovorí Boh, nám však pomáha nestratiť zo zreteľa jeho veľkú lásku k nám. Zápas o to, aby sme boli Božím človekom a žili ako Ježiš, nám dáva niečo väčšie, čo nám pomáha prekonať tie emocionálne bolesti a pochybnosti, ktoré by podfarbovali naše rozhodnutia. Preto nám Písmo hovorí: „… obnovte sa v duchu svojej mysle a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božej podoby v pravej spravodlivosti a svätosti“ (Ef 4, 23-24).