Andrej Štermenský

Svedectvo od stola

Narodil som sa a vyrastal v katolíckej rodine. Rodičia, hlavne mama ma viedli ku viere v Boha. V pätnástich rokoch, som odišiel študovať do Bratislavy na konzervatórium – odbor herectvo.

Ešte pred maturitou som prijal hosťovanie v Martinskom divadle a v osemnástich rokoch, po ukončení školy, som sa stal kmeňovým zamestnancom tohto súboru (DSNP Martin). Hral som mnoho druhov postáv rôznych žánrov, veľkých aj malých. Neskôr sa k tomu pridala aj práca v TV a rozhlase. Práce bolo veľa a z ľudského pohľadu sa mi darilo.

Keď som mal dvadsať dva rokov, som podstúpil nenáročnú operáciu, ktorá úspešne prebehla. Po zákroku som dostával antibiotiká vo forme injekcií. To, čo tu teraz budem písať, nebolo žiadne videnie, nazval by som to skorej poznanie skutočnosti. Deň pred plánovaným prepustením z nemocnice prišla zdravotná sestra a pichla mi injekciu, ktorá sa aplikuje do svalstva, tak nešťastne, že sa mi časť dávky dostala do žily. V okamihu mi to prešlo celým telom a ja som cítil tlak na srdci. Neviem presne, čo sa vtedy so mnou dialo z lekárskeho hľadiska, ale ja som cítil, že zomieram. Zrazu som vnímal, že moja duša zo mňa odchádza a vedľa mojej postele bola úzka čierna jama, do ktorej odchádzala, a vedel som, že nie je odtiaľ návratu a že je to naveky. Hore predo mnou bola biela stena a za ňou bol Boh, ktorý ale nejavil o mňa žiadny záujem, ani sa na mňa nepozeral. Začal som sa modliť všetky modlitby, ktoré som sa od malička modlil, ale Boh vôbec nereagoval. Akoby ani nepočul. To ma veľmi predesilo a vtedy som v srdci zavolal: „Bože, daj mi ešte jednu šancu, ja som tak mladý človek! Sľubujem, že budem čítať Sväté Písmo!“ Zrazu prechádzal okolo doktor, a keď videl môj stav, pribehol s malou žltou injekciou a aplikoval mi ju. Z najhoršieho som bol von, ale depresie som mal ešte niekoľko mesiacov. Na túto skúsenosť som nikdy nezabudol. Stále mi to pripomínalo, že všetka moja snaha o dobrý život, moja viera, moje náboženstvo mi v hodine konca neprospeli k tomu, aby som večnosť strávil s Bohom. Naopak som vedel, že som išiel na opačnú stranu na veky a tretie miesto neexistuje (až neskôr som sa o tom dočítal aj v Biblii).

 

Po niekoľkých týždňoch som sa vrátil do divadla a pri mnohej práci som odkladal môj sľub Bohu. V dvadsiatich štyroch rokoch som bol pozvaný na hosťovanie do divadla Nová Scéna v Bratislave, do muzikálového predstavenia Kráľ Dávid, kde som stvárňoval jednu z piatich hlavných postáv – Absaloma. Na tomto predstavení spolupracovala jedna znovuzrodená žena (Iveta), ktorá nás učila spievať a neskôr predstavenie dirigovala. Jedného dňa nás pozvala aj s režisérom a jednou speváčkou na večeru, čo som s radosťou prijal, lebo som videl, že táto jednoduchá žena má v sebe akési bohatstvo, väčšie, ako všetci slávny ľudia v predstavení.
Pred večerou nás skromne poprosila, či by za jedlo mohla poďakovať Bohu. Ja, ako kresťan, som nemal nič proti, a tak som sa prežehnal a očakával nejakú klasickú „modlitbičku“. Nič také nenastalo. Otvorila ústa a v úprimnej modlitbe ďakovala vlastnými slovami Bohu, a dokonca v modlitbe spomenula aj moje meno.
Bol to pre mňa šok, ale nič krajšieho som dovtedy nepočul. Krátko nato prišla nečakane návšteva – Ivetina mama a dve sestry. Po večery sa spontánne rozbehol rozhovor o Bohu a hlavne o Ježišovi. Moji dvaja kolegovia sa plynulo zapojili do debaty, až som sa čudoval, koľko toho vedeli z písma. Ja som nevedel nič, ale aj keby som čosi vedel, rozprávať som nemohol, lebo mi zovrelo hrdlo a chcelo sa mi plakať. Zrazu mi bolo jasné, že títo piati ľudia predo mnou sa modlia k Bohu, ktorý stvoril nebo aj zem – k tomu jedinému pravému Bohu – Otče a On skutočne ich Otcom JE! Vedel som zrazu aj to, že ja sa síce modlím k Bohu Otče, ale On v skutočnosti môj Otec NIE JE! Vtedy som si spomenul na nemocnicu a vedel som, že tá stena ktorá ma oddeľovala od Boha je môj vlastný hriech. Problém nebol na Božej strane, ale na mojej. Len som nevedel, čo s tým mám robiť.

Keď som večer prišiel domov, kľakol som na kolená a začal som k Bohu hovoriť: „Bože ja viem, že nie si môj Otec, ale som ochotný čokoľvek opustiť a čokoľvek, čo mi povieš urobiť, len aby som raz mohol povedať, že si môj Otec a ja Tvoj syn. Pane ja už nemôžem za Tebou ísť, už musím utekať, lebo Tvoj príchod je blízko.“ Na druhý deň som vyhľadal Ivetu a opýtal som sa jej, ako sa robí skutočné pokánie, lebo som vedel, že hriechy, ktoré som v spovedelnici vyznával, nemám pred Bohom odpustené. Povedala mi zopár slov, pozvala ma na ďalšiu návštevu, a keď som jej povedal, čo som prežil, hovorí: „Andriš, je veľmi potrebné, aby si robil pokánie, aby ti Boh odpustil, ale nielen to, musíš zmeniť spôsob života a toto sám nedokážeš. Musíš prijať nový život a ten prináša len JEŽIŠ. On zbúra aj ten múr medzi Otcom a tebou. On ťa miluje! Chceš ho urobiť Pánom svojho života?“

„Áno.“

Modlili sme sa a ja som prijal Pána Ježiša a Jeho nový život.

Odchádzal som domov autom do Martina a čudoval som sa tej radosti, ktorú som mal kdesi vo vnútri napriek tomu, že som vedel, že moje nové rozhodnutie zarmúti moju priateľku (neskôr manželku – vďaka Bohu), ktorú som naozaj ľúbil a ešte zopár ľudí. Dnes viem, že to rozhodnutie tešilo Boha a aj celé nebo, a tak sa s tou radosťou so mnou podelil.

Toto svedectvo píšem kvôli tomu, že sme vďaka Bohu na duchovnom sústredení na Dlouhých Stráňach sedeli za jedným stolom s manželmi Navrátilovými a pri našich rozhovoroch sme hovorili aj o našich začiatkoch s Pánom Ježišom. Danka hovorí: „…napíš to.“ A Aleš „…na ústach dvoch svedkoch to stojí“ ©. A tak plním sľub.

Na záver len toľko. Keď som spoznal Boha, nebol som v žiadnych problémoch ani závislostiach či na pokraji života. Mal som dostatok peňazí, úspech v práci, uznanie od ľudí, priateľku, ktorú som ľúbil, dobrých rodičov aj súrodencov, teda šťastný život. Keď som ale zažil duchovnú realitu, poznal som, že ak nemám Ježiša, nemám nič. Dnes už v divadle nepracujem, slávu a uznanie ľudí nemám a veľa vecí som dobrovoľne opustil a vzdal som sa ich – tak, ako som to Bohu sľúbil. Nikdy toho ale neľutujem, lebo mám to, po čom som vždy túžil. Otca v nebi. Haleluja!

Andrej Štermenský, AC Martin